bytheway

nie je žiadna maličkosť. dodnes neverím, že sa to dá :-)

:)

ako sa tu bloguje. Zdá sa, že celkom dobre :-)

1. O štrikovaní nič neviem. Asi práve preto som to použil ako príklad niečoho, čím sa dá nezmyselne zabiť čas. Všetkým štrikujúcim sa ospravedlňujem.

2. Kaťušu aj iné ruské pesničky priam zbožňujem. Púšťam si v aute napálené mp3 cd s podobným artiklom a dobre, že ma pri tom nikto nepočuje :-) Ale v tom podaní, aké je zachytené na videu, mi z Kaťuše naskakuje husia koža. Podobne ako keď Senzus sprznil nejakú slovenskú ľudovku...

P.S. Škoda, že sa tu nedajú pridávať reakcie na konkrétne komentáre.

aj ja mam cd, alexandrovcov, a tiez pocuvam, ale iba ked ma nikto nepocuje (neviem co by si pomyslel spolubyvajuci :D )

To, čo na Slovensku ale aj ostatných štátoch strednej a východnej Európy (avšak „len" v období do roku 1989) neexistovalo, bola demokraticky chápaná sloboda a pluralita možností prezentácie a realizácie širokej škály vždy rovnocenných názorov. Pomyselnú „brzdu" reálne predstavovala dominantná, oficiálna a právnymi predpismi zakotvená ideológia, ktorú reprezentovala dominantná politická strana. A práve v tomto momente do značnej miery spočíva akési stotožnenie vnímania podstaty ideológie ako takej v rámci priestoru Slovenska v zmysle jej len negatívneho (kritického) vnímania. Zdrojom kritického vnímania fenoménu ideológie je dnes často krát aj odvolávanie sa na čl. 1 prvej hlavy, prvého oddielu Ústavy SR, v ktorej formulácia : „ Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo" je často krát mylne interpretovaná. Táto formulácia nie je útokom na podstatu ideológie a jej cieľom nie je spochybnenie jej existencie, ale je predovšetkým zdôraznením faktu, že je dôležité, aby iba len jeden z konkrétnych súborov politických ideí a hodnotových koncepcií v zmysle predchádzajúcich rokov sa nestal dominujúcim. Pokračovanie na: Národný Inštitút Francois Marie Voltaire, ikona TREZOR, téma: Hodnoty, konfesionalizmus a politický vývoj Slovenska

pripajam vam oficialny nazor SZM na obdobie pred rokom 1989

17. november 1989- Kontrarevolúcia alebo nová šanca?

V sobotu si už tradične pripomíname 17. november- Deň boja za demokraciu a slobodu. Chcem sa pozrieť na tento deň a udalosti z rokov 1939 a 1989 z bližšia.
História 17.novembra siaha do obdobia 2.svetovej vojny. V novembri 1939 sa vo vtedajšom Protektoráte Čechy a Morava postavili českí študenti proti nacistickej okupácii ich krajiny a zastreleniu študenta medicíny Jana Opletala. Tisíce ich vyšlo do ulíc Prahy. Nacistická odpoveď nedala na seba dlho čakať. Presne deviatich vodcov študentov nacisti popravili a ďalších 1 200 študentov poslali do koncentračných táborov. Nasledovalo najradikálnejšie opatrenie a to uzavretie všetkých vysokých škôl na okupovanom území Protektorátu. Všetko sa to udialo v noci zo 16. na 17. november. O dva dni nato v Londýne vyhlásili 17. november ako Medzinárodný deň študentstva. Nesmieme zabúdať na týchto hrdinov, ktorí sa dokázali v takomto nepriaznivom čase postaviť vražednej nacistickej mašinérii. Ich odkaz pre nás je jasný- Môžete nás zatvárať, mlátiť a zabíjať , ale nikdy nám nezakážete slobodne myslieť a konať! Bol to jednoznačné antifašistický pochod- pochod proti totalite a nacistickým beštiám v ľudskom prevlečení.

Presuňme sa ale do roku 1989. Tento rok je veľkým medzníkom v našej histórii. Vtedy sa prakticky začal rýchli rozpad reálneho socializmu u nás, no a pri počiatku zase stáli študenti. Vtedajší režim už nebol schopný vysporiadať sa s čoraz narastajúcou nespokojnosťou vlastných obyvateľov a po rade demonštrácii, manifestácii a zhromaždení padol.

Prečo vlastne došlo k pádu reálneho socializmu?

Počiatky budúceho krachu komunistických režimov môžeme hľadať už niekde v rokoch 1924 v Rusku a to po prevzatí moci Stalinom. Marx tvrdil, že socialistická revolúcia musí prebehnúť v priemyselne rozvinutej kapitalistickej krajine a tou Rusko rozhodne nebolo. V ZSSR sa začala dlhá krutovláda jedného muža a to J. V. Stalina. Za jeho panovania došlo k najväčšej diskreditácii slova socializmus. Neľútostná stalinistická diktatúra stála milióny ľudí život. Skoro celé revolucionárske jadro z VOSR / čiže kritikov Stalina / bolo vyvraždené. Pred vojnou začalo nepochopiteľné bratríčkovanie Stalina s Hitlerom. ZSSR nebol na 2.svetovú vojnou vôbec pripravený, dokazuje to aj fakt, že taká mocnosť si nedokázala poradiť ani s maličkým Fínskom s ktorým Stalin začal vojnu. To bol dôsledok čistiek v armáde. Následné napadnutie zo strany Nemecka zastihlo ZSSR absolútne nepripravený. Po počiatočnej strate obrovskej časti územia sa Rusi dokázali rýchlo spamätať a začali zadržiavať a pomaly odrážať Nemcov. Vtedy sa naplno ukázala sila všetkých sovietskych národov a spoločne zomknutý v jeden celok zúčtovali s Hitlerovým šialeným snom o nadradenej árijskej rase. Vtedy sa jediný raz ukázala sila Stalina, ktorý tvrdou rukou dokázal viesť národ. Tu bola uplatnená Aténska taktika, že počas vojen preberá vládu do rúk diktátor, no len počas vojny podotýkam a potom má byť nastolená opätovne demokracia. Z 2.svetovej vojny vyšiel víťazne ZSSR, ktorému vďačíme za oslobodenie spod jarma fašizmu. No čo sa nestalo. Po prevzatí moci komunistami v krajinách východného bloku sa ich hlavnou ideou stalo budovanie sovietskeho typu socializmu / čiže prebudovanie svojich krajín na obraz ZSSR a Stalina /. Už v začiatku bol zabitý každý pokus o vlastnú socialistickú cestu. Všetci komunisti, ktorí chceli budovať pravý socializmus boli odstránení z funkcií a dokonca veľa ich bolo aj fyzicky zlikvidovaných, ešte aj v tom sme museli ísť predsa v Stalinových šľapajách. A tak sme budovali akúsi stalinistickú formu socializmu, ktorá u nás vydržala s väčšími alebo menšími výkyvmi až do roku 1989. Po Stalinovej smrti sme prepásli najväčšiu možnosť na budovanie pravého Marxovho socializmu / marxizmus to nieje len dielo Marxa, Engelsa a Lenina ale aj množstvo iných marxistov, socialistických a iných filozofov, či dnešných neomarxistov. Marxizmus nemôže byť pre nás dogma, či akési náboženstvo, lebo dogmatizmus zabíja slobodné uvažovanie a to Marx istotne nechcel / , ale východný blok zostal okrem niekoľkých reforiem zakonzervovaný. Čiže zostal v akejsi neostalinistickej konzerve . Rozhodne nesúhlasím s označením socializmus s ľudskou tvárou, lebo socializmus je sám o sebe ľudský a humánny. Ako som spomenul to Stalin a stalinizmus pošpinil slovo socializmus. Je pochopiteľné, že ľudia sa dožadovali tej pravej aplikácie marxizmu. Takže mi z toho vyplýva jedno, že v roku 1989 sa ľudia postavili akejsi zakonzervovanej forme stalinizmu. Preto nieje na mieste osočovať komunistickú myšlienku a boj za socializmus. Našim dnešným cieľom, cieľom komunistov je poučiť sa z neúspech a dôsledkov krachu východného bloku. Do budúcnosti by sme mali preberať zo sovietskeho modelu socializmu len to dobré a osvedčené, ale ako celok je pre nás už nepoužiteľný a neaplikovateľný. Dnešný antikomunisti sú zväčša antistalinisti, aj keď si to vôbec neuvedomujú. Istotne sa nájdu aj zarytí antikomunisti, ktorí odsudzujú komunistickú myšlienku ako takú, ale tí sú v menšine. Takže november 1989 bol odporom voči stalinistickej forme socializmu. No dnes nám novodobí demokrati tlačia do hláv, že komunizmus je zločinný systém a jeho propagácia by sa mala zakázať. Súhlasil by som akurát so zákazom stalinizmu ako formy krvavej diktatúry, ale zakazovať komunistickú myšlienku je smiešne a jediným jej cieľom je, aby ľudstvo rezignovalo na hľadanie akejkoľvek inej alternatívy voči kapitalizmu. Treba si uvedomiť, že vo vnútri bývalých socialistických režimov existoval aj silný komunistický disent, čiže komunistickí disidenti / v Československu bol najznámejší napr. Egon Bondy /
Dnešné komunistické a socialistické hnutie dokážu zabiť dve veci a to opätovné vrátenie sa k tradícii stalinizmu, ktorým bolo pomýlené množstvo generácii komunistov a strata revolučnosti, čiže premena na akúsi hybridnú sociálnu demokraciu a následné prijatie kapitalistickej formy demokracie.
Ľudia v osudnom roku 1989 si istotne nepredstavovali takú to demokraciu. No nežná revolúcia posunula komunistov vo východnej Európe do akéhosi roku nula. Objavili sa nové trendy v našom hnutí, ktoré by v bývalom režime nemohli byť nikdy uskutočnené. Ako vraví Marx, len organizované masy vedia rozbiť starý systém, čo sa potvrdilo aj v roku 89. Nebudem sa zaoberať, aký ľudia stali na čele nežnej revolúcie, veď väčšina sa už vyfarbila aj sama. Pre mňa znamená 17.november akési oprávnené sadnutie si na trestnú lavicu na ktorej si musíme odpykať trest a až po uvedomení si svojich chýb môžeme skočiť opäť na trávnik.
Je asi fakt, že za bývalého režimu by sa zo mňa asi komunista nestal. Komunistu zo mňa spravil až kapitalizmus a jeho tzv. demokracia. Milujem slobodu, prírodu, našu Zem a verím v človeka a v spravodlivejší spoločenský systém- socializmus! My bojujeme za pravú spravodlivú demokraciu a nie za totalitu. Aj dnešný Socialistický zväz mladých je považovaný majoritou za akéhosi dinosaura, ktorý nestihol ešte vyhynúť a jeho jediným cieľom je vrátiť našu krajinu pred rok 89. No nieje to pravda, my veríme v demokratický socializmus a analyzujeme naše dejiny farebne a nie čierno-bielo ako dnešný obhajcovia kapitalistického zriadenia. Preto verím v pravý odkaz 17.novembra, či už toho z roku 1939 alebo 1989.

Nikdy nám nezakážu myslieť!

Miroslav Pomajdík- podpredseda Socialistického zväzu mladých / SZM SLOVENSKO /

ô